Kybernetizmus ľudskou tvárou.

Autor: IGOR ŠENKARČIN

Zamyslenie autora k podobnosti udalostí augusta 1968 so súčasnosťou

Najprv hluk, ktorý trvá nejak dlho a je nejaký čudný. Otvorenie očí, pohľad von oknom, modrá obloha plná nejakých, tiež čudných strojov. „Veď to sú helikoptéry, ..a lietadlá, nejak čudne pomaľované, ..a koľko ich je! Tak to bol ten hrmot čo ma zobudil. Všetko je nejaké čudné, idem sa opýtať mamy, čo to je..“

Jedno prebudenie, jedného chlapca, v jedno letné ráno v auguste 1968. Jedna spomienka a jeden obraz vrytý do pamäti so značkou „Navždy“. A potom už len veľa otázok vynárajúcich sa v chaose udalostí, ktorým nik nerozumel, ktoré akosi zahatali vraj nezadržateľnú cestu za pokrokom a lepším životom. Čudných udalostí mimo kódu normálneho ľudského chápania, ktoré zmenili „ ..večné časy“ na „Nikdy nezabudnúť!“.

Epocha bipolárneho sveta rozdeleného železnou oponou, epocha vedecko-technickej revolúcie, vtedy sa tomu hovorilo VTR, určujúcej ekonomiku a silu toho, kto má v konkurencii zvíťaziť. A tiež epocha ilúzií, že ľudskú tvár môže mať niečo, čo ju zároveň aj systematicky malo brať. Niečo, čo si ľudia sami vybrali a čomu verili, až kým nepochopili, že „ono to“ má vlastné pravidlá.

Píše sa august 2018, od toho rána uplynulo 50 rokov, je celkom iná doba, celkom iná epocha. Železná opona už neexistuje, VTR sa pretransformovala do 4tej digitálnej revolúcie, kybernetická realita prináša nové možnosti, zľahčuje život, posilňuje ekonomiku, mení spoločnosť. Ľudia sa pripájajú do internetu, zažívajú nové sociálne zážitky, digitálne hry a virtuálna realita ich prenáša do sveta plného nových možností a netušených príležitostí. Umelá inteligencia a ďalšie nové technológie dávajú tušiť, že to je len začiatok, že ľudstvo akoby zažíva svoju digitálnu jar, že prídu nové a lepšie veci, že pokrok sa naozaj nedá zastaviť a že budúcnosť ľudstva je spojená už len s lepšími zajtrajškami.

Jedno augustové ráno 2018, tiež modrá obloha, len doba je celkom iná. To všetko je už dávno, už 50 rokov. Našťastie na oblohe už nevidno tie čudne pomaľované stroje, našťastie ten hluk už nehrozí.  Ako sa to všetko mohlo stať, kde urobili chybu? Mali si dávať väčší pozor? Dalo sa to vôbec..?

Možno to už boli následky straty ľudskej tváre, ktovie. Ešte šťastie, že tu nie sú tie čudné stroje.

Add Comment